Základné jednotky lesníckej typológie

Lesné typy (lt)

Jednotky lesníckej typológie na Slovensku vychádzajú zo Zlatníkovej geobiocenologickej školy. Zlatník (1978) teoreticky zdôvodnil a definoval základnú typologickú jednotku – typ geobiocénu – ako „základnú konštruovanú jednotku jednoty prírody, existujúcu ako typ trvalých ekologických podmienok na segmentoch typu prírodnej geobiocenózy priestorovo rozdelených, časovo ako kontinuitná jednota. Môžeme ho definovať tiež ako súbor typu prírodnej geobiocenózy a všetkých od tohto typu vývojovo pochádzajúcich a do rôzneho stupňa a rôznym spôsobom zmenených geobiocenóz a geobiocenoidov a všetkých ich vývojových štádií, existujúcich na pôvodných segmentoch typu prírodnej geobiocenózy“. V slovenskej lesníckej typológii používame pôvodnú Zlatníkovu koncepciu lesného typu ako základnej a najdetailnejšej typologickej jednotky. Lesné typy pre naše územie zosumarizoval a na základe predchádzajúcich typologických prieskumov charakterizoval Hančinský (1972). Súbor lesných typov neskôr doplnili Hančinský et al. (1990).  

Skupiny lesných typov (slt)

Lesné typy sa podľa podobnosti v stanovištných podmienka a druhového zloženia fytocenóz spájajú do skupín lesných typov. Pôvodne opísal Zlatník (1959) na území Slovenska len 32 slt. Po podrobnom typologickom prieskume boli doplnené ďalšie jednotky a opísané v práci Randušku et al. (1986).
Súbornú geobiocenologickú nadradenú jednotku, združujúcu podľa ekologickej podobnosti lesné typy – typy geobiocénov, neskôr nazval a definoval Zlatník (1978) ako skupinu typov geobiocénov. Pretože tvorba a preverovanie lesných typov je dlhodobou záležitosťou, boli na základe doteraz známych lesných typov vytvorené skupiny lesných typov induktívne, a boli používané ako súborné mapovacie jednotky lesnícko-typologických máp (Zlatník 1978).

Skupina typov geobiocénov (stg) je definovaná ako „konštruovaná a typizovaná jednotka pre faktické  plošné rozdeľovanie a mapovanie našich krajín na chorickej a geografickej úrovni na podklade základného rozdeľovania a mapovania na topickej úrovni pomocou typov geobiocénov“ (Zlatník 1978).

Nadstavbovými, alebo triediacimi jednotkami doteraz uvedených typologických jednotiek sú v slovenskej lesníckej typológii vegetačné stupne a edafické rady (trofické a hydrické). 

Vegetačné stupne (vs)

Vyjadrujú súvislosť sledu rozdielov prírodnej vegetácie zo sledom výškovej a expozičnej klímy. Vymedzujú sa podľa ekologického prejavu diferenciálnej druhovej kombinácie segmentov v základných trofických radoch, kde rozdielnosť odrazu klimatického vplyvu je najmenej rušená lokálnym nedostatkom vody, alebo naopak inou ako lokálnou atmosférickou (prevažne zrážkovou) vodou. V slovenských Karpatoch  rozlišujeme tieto vs: 1. dubový, 2. bukovo-dubový, 3. dubovo-bukový, 4. bukový, 5. jedľovo-bukový, 6. smrekovo-jedľovo-bukový, 7. smrekový, 8. kosodreviny, 9. alpínsky, 10. subniválny (Zlatník 1978).

Edaficko-trofické a edaficko-hydrické rady

Určujúcim kritériom pre zatriedenie skupín lesných typov do edaficko-trofických radov a medziradov je povaha pôdneho prostredia (trofotopu) Z pôdnych vlastností je dôležitá trofnosť (obsah dostuných živín), pôdna reakcia, priebeh humifikácie resp. humusová forma, hĺbka pôdy, skeletnatosť, vododržnosť a podobne. Povaha pôdneho prostredia je indikovaná prítomnosťou až dominanciou druhov s charakteristickým rozpätím trofických nárokov (oligotrofných, mezotrofných, heminitrofilných, nitrofilných, alkalofilných a ich kombinácií) (Zlatník 1978). Rozdielne ekologické podmienky v dôsledku pôsobenia trvale vyššej hladiny podzemnej vody si vynútili potrebu vylíšenia spoločenstiev mimo edaficko-trofických radov a ich zatriedenie do edaficko-hydrických radov, tzv. hydrických súborov.

Skupiny lesných typov v dnešnom systéme sú zaradené do štyroch radov – A, B, C, D, – dvoch medziradov – A/B, B,C – a dvoch súborov – a, c  (Randuška et al. 1986). Tabuľkovo sú zobrazené v ekologickej mriežke.

Aplikované jednotky lesníckej typológie

Hospodársky súbor lesných typov (HSLT) je aplikovaná typologická jednotka a môžeme ju definovať ako združenie lesných typov s rámcovo blízkymi (podobnými) prírodnými podmienkami, takže sa dá predpokladať, že do nich zahrnuté porasty budú viac menej zhodne reagovať na rovnaké pestovné, ťažbové, ochranné a obranné zásahy. Základným kritériom pre zlučovanie lesných typov do HSLT je ich pestovno- ekologická podobnosť, resp. rámcová podobnosť prírodných pomerov lesných typov. Dôležitým faktorom je hľadisko produkčnej jednotnosti i hľadisko botanické, či cenoticko-ekologické, dendrologické (prirodzené rozšírenie drevín), výhľadové drevinové zloženie lesných typov, funkčnosť a účelovosť lesných porastov, hľadisko ochrany a obrany lesov, ťažby, sústreďovania, vývozu a odvozu dreva v závislosti od stanovištných podmienok (reliéf terénu, povrch terénu, sklon svahov, geologické podložie a pod.). V týchto súvislostiach sa spájajú typologické jednotky (lesné typy) často aj cez hranice príslušných skupín lesných typov a v niektorých prípadoch aj cez hranice lesných vegetačných stupňov (Hančinský 1977).

Pre potreby hospodársko-úpravnícke boli vytvorené ďalšie vyššie nadstavbové jednotky.

Hospodárske súbory (HS) sú základnými jednotkami pre rámcové plánovanie, uplatňovanie diferencovaných spôsobov hospodárenia, vyjadrenie stavu lesa, jeho kontrolu a ťažbovú úpravu. Vytvárajú sa na základe kritérií príbuznosti prírodných podmienok vyjadrených hospodárskymi súbormi lesných typov (ZHSLT), porastových pomerov, funkčného zamerania (Kolektív 1984).

ZHSLT– (prírodné podmienky HS) vznikli združením hospodárskych súborov lesných typov, a preto s väčšou voľnosťou sú predstaviteľmi stavu prírodných a rastových podmienok v hospodárskych súboroch, ktoré sú z nich odvodené (Hančinský 1983).

Pretože HS sa dnes už nepožívajú, môžeme ZHSLT definovať nasledovne:

Združený hospodársky súbor lesných typov je súbornou geobiocenologickou jednotkou združujúcou rámcovo podobné hospodárske súbory lesných typov ako ich bezprostredne nadradená jednotka (Schwarz 2000).