Abieto‑Piceetum, AP ‑ jedľová smrečina

4.‑ 7.vs, 0,27 %, 2 ‑ 5 oC, 900 ‑ 1200 mm, 700 ‑ 1200 m n.m.

 

Lesné typy:
021 Rašelinovo‑glejová jedľová smrečina, mycalvilequsilvsphagirg, (O/H)
022 Oglejená jedľová smrečina, mycalvilsphagirg, (O)
023 Rašelinová jedľová smrečina, myvitidsphagirghomog, (O)

 

Spoločenstvá slt AP sú viazané na zamokrené údolné a náhorné plošiny s vysoko položenou hladinou podzemnej vody. Príčinou zlej drenáže a hromadenia vody v pôde je poloha v teréne (reliéf), a nepriepustné vrstvy podložia. Prevládajú inverzné polohy so stagnáciou chladného vzduchu. 

 

 

Horninový podklad: minerálne chudobnejšie fluvioglaciálne sedimenty a kyslé horniny kryštalinika.

Pôdy: najčastejšie glejové podzoly, alebo gleje typické, príp. organozemné (prechod k slt Pinetum ledosum, lt O23). Prevažne sú hlboké, piesočnatohlinité až ílovitohlinité, uľahnuté, slabo prevzdušnené a málo priepustné, striedavo vlhké, zamokrené až zbahnené (najmä v spodných horizontoch). Reakcia pôd je veľmi kyslá, ich minerálna sila slabá. Pri spomalenom rozklade opadu sa tvorí surový až rašelinový humus.

Vysoká pôdna a vzdušná vlhkosť, chladné podnebie, kratšie vegetačné obdobie, ako aj slabé prevzdušnenie minerálne slabých a chladných pôd (mrazové kotliny), to sú podmienky, ktoré umožňujú rast len smrečín, na relatívne suchších lokalitách s prímesou jedle.

Vegetačná charakteristika: Zloženie synúzie podrastu je podmienené trvalou vlhkosťou až zamokrením, chladom, kyslosťou pôdy a surovým humusom. Fyziognomický ráz určujú trávovité druhy, acidofilné kríčky, machy a rašeliníky. Z acidofilných podhorských a mezofilných druhov dominuje Calamagrostis villosa a Vaccinium myrtillus, hojné sú aj Melampyrum sylvaticum, Polygonatum verticillatum a Gentiana asclepiadea. Z machorastov dominujú najmä druhy rodu Sphagnum (S. girgensohnii, S. rubellum, S. palustre), z ďalších druhov sú prítomné: Dicranum scoparium, Pleurozium schreberi, Hylocomium splendens, Polytrichum commune, P. formosum, P. strictum a Climacium dendroides. Charakteristickou ekologickou skupinou sú subalpínske acidofilné druhy, najmä Luzula sylvatica a Homogyne alpina. Vysokú, vlhkosť indikuje dominanta Equisetum sylvaticum a prítomnosť druhov ako Crepis paludosa, Myosotis palustris a i.

Drevinové zloženie: V pôvodných porastoch prevládal smrek, na menej zamokrených lokalitách bola primiešaná jedľa, ojedinele jelša lepkavá. Buk sa pre absolútne nevyhovujúce podmienky neuplatňoval vôbec. Prirodzené porasty tejto slt boli, alebo ešte aj sú, dobre zachované na tatranskom fluvioglaciáli a na Orave. Jedľa i smrek tam dosahujú dobrú kvalitu i značné prírastky. V mnohých porastoch jedľa ustúpila, čím porasty nadobudli charakter čistých smrečín.

Nevhodné holoruby (na mnohých lokalitách) v minulosti mali za následok “otvorenie porastov” a ich zničenie vetrom.Následne stúpla hladina podzemnej vody, pôdy sa premokrili, a tak vznikli rozsiahle ťažko zalesniteľné plochy s dominanciou Calamagrostis villosa.

Význam: väčšinou lesy ochranné (na mimoriadne nepriaznivých stanovištiach), s významnou funkciou vodohospodárskou.