Pinetum dealpinum, Pide ‑ dealpínska borina

1. ‑ 3. (4. vst), 0.18 %, 5 ‑ 8.5 ^oC, 550 ‑ 900 mm, 300 ‑ 900 m n.m.

Lesné typy:
2621 Dealpínska borina nst, Pide nst, (O)
3621 Dealpínska borina vst, Pide vst, (O)
3622 Kotlinová lesostepná borina vst, brachpinanemsilvpetalb, (H)

    Slt je súčasťou obmedzeného edaficko‑hydrického radu geobiocénov. Vyskytuje sa prevažne len roztrúsene na karbonátových horninách, vo veľkom výškovom rozpätí, v susedstve 2. až 3. (4.) vs. Delí sa na nižší a vyšší stupeň. Zaberá prevažne strmé bralnaté a skalnaté svahy, často terasové (typické sú tzv. kazateľnice), vo výškovom optime 400‑600 m n. m., na rôznych expozíciách (v nižších polohách na chladnejších lokalitách). Teplota a vysychavosť pôd je tu podstatne vyššia ako u iných slt 2. a 3. vs, do ktorých prechádza.

    Horninový podklad: výlučne karbonátové horniny, vápence, dolomity.

    Pôdy: sú to litozeme karbonátové, plytké až veľmi plytké, často iba 20 cm hlboké, štrkovité až kamenité, neutrálne až mierne alkalické. Ich minerálna sila sa pre nedostatok vlahy nemôže výraznejšie uplatniť. Sú značne priepustné a majú malú retenčnú schopnosť pre vodu. Premeny opadu sú pre nedostatok vlhkosti spomalené. Borovicový opad sa hromadí vo forme hrubšej vrstvy povrchového humusu.

         Ekologické podmienky vyplývajú zo špecifických pomerov pôdneho prostredia a mikroklímy (silná insolácia, stály pohyb vzduchu, vysoké teploty, strmosť, bralnatosť terénu). Limitujúcim faktorom je tu pôdna vlhkosť. Vysoká insolácia a prehrievanie plytkej pôdy na skalnatých podkladoch unifikuje podmienky mikroklímy v geobiocenózach. Plytké pôdy sú silne priepustné pre vodu, ktorá cez ne rýchle presiakne do rozpukaného geologického podkladu. Časť z nej prenikne do dutín v hornine, alebo stečie po príkrych svahoch, časť sa v riedkych porastoch prepúšťajúcich svetlo a teplo rýchlo vyparí a pôdy vyschnú až vyprahnú.

         Už začiatkom posledného postglaciálu sa vytvárali špecifické spoločenstvá s borovicou. Tieto sa v nasledujúcich obdobiach pred postupujúcimi listnatými lesmi (vegetačného pásu QTA a FA) dokázali udržať iba na extrémnych lokalitách, ktoré najlepšie znáša borovica. Zachovali sa ako posledné zvyšky rozsiahlych borovicových lesov rozšírených u nás v období preboreálu a boreálu. Preto majú z väčšej časti reliktný charakter. Niektoré lokality vznikli však aj devastáciou dovtedy priaznivejších geobiocenóz (lesné požiare, erózia pôdy), ale ak nepoznáme ich históriu, je takmer nemožné rozlíšiť spoločenstvá reliktné a druhotne vzniknuté.

         Vegetačná charakteristika: Slt Pide zahŕňa celý rad fytocenóz vytvorených na sutinách, skalách, bralách až po nesúvislé medzernaté porasty na skalnatých stráňach. Synúzia podrastu má prevažne reliktný charakter. Sú v nej predovšetkým druhy vegetačného pásu poniklecových borových lesostepí a druhy skalných juhoeurópskych a juhovýchodoeurópskych stepí. Tiež sú tu niektoré druhy pásu duba plstnatého, spoločne s dealpínskymi a prealpínskymi druhmi.

         Predovšetkým (niekedy aj dominantne) sa v synúzii podrastu vyskytujú trávovité druhy, najmä kalcifilné (Brachypodium pinnatum, Festuca pallens, Calamagrostis varia) a dealpínske (Carex alba, Sesleria varia), na plytkých kamenitých pôdach Carex humilis, Festuca valesiaca). Z ďalších kalcifytov, resp. dealpínskych druhov sa uplatňujú: Biscutella laevigata, Leontodon incanus, Phyteuma orbiculare, Carduus glaucinus, Scabiosa lucida, Globularia cordifolia, Kernera saxatilis, Primula auricula, Pulsatilla slavica.

         Charakteristický je výskyt lesostepných druhov a druhov skalných štrbín, ako sú Coronilla varia, C. coronata, Teucrium montanum, T. chamaedrys, Seseli osseum, Inula hirta, Peucedanum cervaria, Potentilla arenaria, Acinos alpinus, Pulsatilla patens, Saxifraga paniculata a i. Výnimočne sa vyskytujú i druhy stepné, ako Allium flavum.

         Keďže príjem živín je vzhľadom na nedostatok vlahy limitovaný, z teplomilných dubinových druhov sa uplatňujú hemioligotrofné až oligotrofné druhy, najmä : Genista pilosa, Genista tinctoria, Lembotropis nigricans, menej časté sú druhy eutrofné ako Betonica officinalis a Vincetoxicum hirundinaria.

         Vzhľadom na spomínané špecifické podmienky je diferenciácia geobiocenóz nižšieho a vyššieho stupňa slt Pide založená najmä na diferenciáloch 3. a 4. vs, ktoré sa nachádzajú v susedných geobiocenózach s normálne vyvinutými pôdami. Z drevín sa väčšinou vo vyššom stupni slt začína uplatňovať smrekovec.

         Dominantné zastúpenie dealpínskych druhov v slt Pide je diferenciálnym znakom oproti slt CoQ a slt Corneto‑Fagetum (3.a 4. vs, rad D). Dominancia lesostepných druhov diferencuje Pide oproti slt Fagetum dealpinum. Absencia bučinových a trávovitých mezofytov diferencuje Pide oproti slt FQ de a QF de. Absencia acidofilných a subalpínskych druhov je diferenciálnym znakom oproti slt Pineto‑Laricetum.

         Drevinové zloženie: V pôvodných porastoch prevládala borovica, nepatrne bol primiešaný dub zimný, dub cerový, hrab a breza, vo vyššom stupni (4. vs) aj buk a smrekovec. Súčasné porasty majú podobný charakter. V niektorých sekundárnych dealpínskych borinách sa vyskytuje introdukovaná borovica čierna. Účasť zakrpateného buka svedčí o prechode ku geobiocenozam s lepšie vyvinutým edafotopom

         Krovitá etáž nie je súvislá. Vyskytuje sa v nej rešetliak, hloh jednosemenný, svíb, kalina, javor poľný, mahalebka, vtáčí zob, skalníky, muchovník a iné druhy.

         Význam: Geobiocenózy sú významné z hľadiska pôdoochranného (extrémne stanovištia náchylné na eróziu) a krajinárskeho, boriny na skalách sú pôsobivým estetickým prvkom krajiny (estetický význam). Sú to rovnako ako lesy duba plstnatého reliktné spoločenstvá, ukážka vegetácie ktorá sa u nás vyvinula začiatkom postglaciálu. Iba posledný, kotlinový typ, radíme k lesom hospodárskym.

         Lesné typy:

2621 Dealpínska borina nst, Pide nst, (O)

3621 Dealpínska borina vst, Pide vst, (O)

3622 Kotlinová lesostepná borina vst, brachpinanemsilvpetalb, (H)