Pineto‑Quercetum, PiQ ‑ borovicová dúbrava

1. vs; 4 327,73 ha, 0,23 %; 8.5‑9.5 ^oC, 600 ‑ 700 mm, 120 – 260 m n.m.

 

Lesné typy:
1101 Lišajníková borovicová dúbrava (O); 211,72 ha, 0,01 %
1102 Machová borovicová dúbrava (O); 571,18 ha, 0,03 %
1103 Kostravovo-machová borovicová dúbrava (O); 766,60 ha, 0,04 %
1104 Kostravová borovicová dúbrava (H); 2 778,22 ha, 0,14 %

     

Spoločenstvá sa vyskytujú na území Záhorskej nížiny na chudobných viatych pieskoch, v nadmorskej výške od 145 do 260 m n.m. Ich výskyt je viazaný na menšie až stredne veľké plochy na vypuklom, zvlnenom teréne naviatych dún (najsuchších reliéfnych tvaroch).

 

Horninový podklad tvoria hrubé vrstvy pleistocénnych pieskov, naviatych vetrom. Sú jemné až strednozrnné, s vysokým obsahom kremeňa, minerálne veľmi chudobné, vždy bez obsahu karbonátov. Pôdy sa vyznačujú špecifickými pôdnymi podmienkami, ktoré výrazne ovplyvňujú ekológiu porastov. Pôdy sú minerálne chudobné, sypké, ľahko priepustné pre vzduch i vodu (voda rýchlo vsakuje do hlbších vrstiev), čo sa prejavuje v extrémnej vysychavosti a prehrievaním vrchných vrstiev pôdy. Sú nesúdržné – pri obnažení povrchu dochádza k presunu piesku vetrom s následným zavievaním rastlín resp. obnažovaním koreňov. Extrémne podmienky prostredia majú za následok nepriaznivý priebeh humifikácie opadu a hromadenie suchého povrchovéhu humusu. Z pôdnych typov prevládajú regozeme arenické, na stabilnejších miestach kambizeme arenické, miestami i podzoly arenické, príp. typické.

Vegetačná charakteristika: Extrémne podmienky znášajú psamofyty, tzn. druhy, schopné vegetovať na viatych pieskoch pri nedostatku vlahy (rozložitá koreňová sústava a xeromorfná stavba), vysokých teplotách a čiastočnom zaviatí pieskom. Príznačný je veľký výskyt lišajníkov a machorastov, schopných prijímať vodu vo forme rosy. Od vrcholov dún tvorených hrubozrnným pieskom (najextrémnejšie podmienky), kde v synúzii podrastu dominujú lišajníky, prechádzajú spoločenstvá k depresiám medzi dunami. S tým, ako sa postupne zlepšujú ekologické podmienky menia sa fytocenózy od lišajníkovo-machových, machovo-trávovitých až na trávovité. Synúzia podrastu je na druhy veľmi chudobná. Uplatňujú sa v nej nízke rastliny – lišajníky, ostrice a trávy, znášajúce piesočnatý pôdny substrát, jeho značnú priepustnosť, vysychavosť a prehrievanie povrchových vrstiev pôdy. V extrémnych podmienkach vrcholov dún sa uplatňujú najmä acidofilné xerofilné lišajníky z rodu Cladonia sp. a acidofilné machorasty, ako sú Dicranum scoparium, D. polysetum, Pleurozium schreberii, Leucobryum glaucum, Polytrichum strictum, P. piliferum. Ďalej sa uplatňujú acidofilné, oligotrofné, xerofilné byliny a druhy trávovité. Charakteristickou a diferenciálnou skupinou sú psamofyty, druhy znášajúce zavievanie pieskom a extrémne prehrievanie pôdneho povrchu, ako sú Festuca vaginata, Carex stenophylla, Koeleria glauca, Peucedanum arenarium, Sieglingia decumbens, a na okrajoch dún a nespevnených pohyblivých pieskoch Corynephorus canescens. Z ďalších oligotrofných xerofytov sú tu prítomné Calluna vulgaris, Festuca ovina, Carex supina, Jasione montana, Thymus serpyllum, Verbascum nigrum, Dianthus serotinus, Festuca dominii, Carex praecox, Potentilla arenaria. Na lepších ekotopoch, v zníženinách medzi dunami, sa uplatňujú druhy ako Fragaria vesca, Poa angustifolia a Moehringia trinervia.

Drevinové zloženie: V pôvodných porastoch sa uplatňoval zakrpatený dub zimný, pravdepodobne s borovicou a brezou. Správne hospodárenie na viatych pieskoch predpokladá udržiavať potrebnú vlhkosť, čím sa zároveň zlepší aj humifikácia opadu. Hlavnou hospodársky významnou drevinou je borovica, kým listnaté dreviny, dub zimný, breza, plnia melioračnú funkciu. Ich zastúpenie v obnove môže dosahovať až 40%.

Význam: Spoločenstvá slt PiQ majú charakter pôdoochranných lesov a iba trávovitý typ (viazaný na medzi dunové zníženiny) je hospodársky. V súčasnosti je aktuálna premena borovicových monokultúr na zmiešané porasty. Na ťažko zalesniteľných holinách v minulosti osvedčilo poliarenie.